Teťana Ogarkova: Posledná vojna Vladimira Putina

Jeden z prvých útokov zničil budovu vo vojenskej oblasti pri meste Brovary, kde býval učiteľ tanca našej staršej dcéry. O niekoľko hodín som sadla do auta, aby som išla za priateľkou, ktorá už neodpovedala na telefonické hovory. Oproti mi išli ukrajinské tanky. Na asfalte po nich zostávali stopy.

Od tohto bolestivého prebudenia 24. februára 2022, ktoré zničilo náš dovtedajší svet, sme už viac nezaspali. Na našu novú realitu sa pozeráme doširoka otvorenými očami.  V priebehu prvého týždňa vojny sme prvýkrát videli našich priateľov padnúť v boji. Videli sme tiež, že ukrajinská armáda bola schopná odolávať „druhej najväčšej armáde na svete“. Videli sme, ako nám Európania posielali zbrane a diskutovali o budúcich sankciách.

Doširoka otvorenými očami sa pozeráme najmä na Rusko. Je neuveriteľné, koľkej podlosti sú schopní: vojaci sa vystatujú svojim manželkám, že ukradli kávovary, koberce a dokonca práčky v zničených obciach. Nemôžeme uveriť ich krutosti: zabíjajú neozbrojených civilistov guľkou do šije, znásilňujú ukrajinské ženy pred očami ich detí a pália ich telá. Bombardujú naše nemocnice a každý deň bez výnimky vystreľujú rakety. Pripadá nám neuveriteľné, akí sú hlúpi: vyše mesiaca ich vojaci kopali zákopy pri Černobyle – predtým než museli byť prevezení do Bieloruska s príznakmi ožiarenia, na ktoré už zomierajú.

S úžasom hľadíme na súčasné Rusko. Putin nevedie túto vojnu sám. Podľa nedávneho prieskumu centra Levada ho podporuje 85 % Rusov.
Je načase zmieriť sa s touto novou realitou. Hrdinský odpor ukrajinských vojakov, vojenská pomoc a prísne sankcie západných partnerov Ukrajiny fungujú,

vojna však pretrváva. Najdôležitejšie je vydržať, nevzdať sa, nepodľahnúť pokušeniu dosiahnuť príliš povrchnú alebo rýchlu dohodu o prímerí – bez ohľadu na všetko ostatné. Všetci chceme mier. Máme tú jedinečnú možnosť zabezpečiť, aby táto nehanebná ruská agresia bola jeho poslednou vojnou. Žiadne prímerie, žiadne územné ústupky a kompromisy s tým nič neurobia – okrem toho, že by Rusku umožnili nárokovať si čiastočné víťazstvo a vyvolali v ruskej spoločnosti agresívne a pomstychtivé nálady.
Podnestersko v roku 1992, Gruzínsko v roku 2008, Krym a Donbas v roku 2014: v každom desaťročí Rusko eskalovalo problémy a zvyšovalo hrozby v tomto regióne. Kremeľ využil všetky nedostatky Západu ako zámienku na pokračovanie svojej agresie. Pozrime sa na skutočnosť triezvymi očami. Na dosiahnutie mieru treba pokračovať vo vojne. Vo vojne proti Rusku.

Budeme potrebovať odvahu, veľa odvahy. Nielen ukrajinských vojakov, ale aj našich západných partnerov, aby sprísnili sankcie (na zničenie ruskej ekonomiky) a dodali Ukrajincom potrebné ofenzívne zbrane (na vytlačenie ruských jednotiek za hranicu).  

Budeme tiež potrebovať ráznosť potrebnú na to, aby sme po nevyhnutnej porážke Ruska boli schopní preniesť na každého ruského občana historickú zodpovednosť za toto neľudské barbarstvo, a to v podobe náprav, ktoré budú splácať dve či tri generácie; učebníc dejepisu s podrobným popisom ich vojnových zločinov; múzea v centre Moskvy venovaného bitke pri Mariupole alebo Buči.

Až po tejto samovražednej vojne bude mysliteľné Rusko v novej podobe zbavené komplexu zranenej ríše a túžby po obnove svojej bývalej veľkosti na úkor svojich susedov.

Po prebudení 24. februára 2022 o piatej hodine ráno sme počuli Putina, ako za ciele svojej „vojenskej operácie“ stanovil „denacifikáciu“ a „demilitarizáciu“. Zobuďme sa však. Ukrajina nepotrebuje denacifikáciu ani demilitarizáciu. Potrebuje ich naopak Rusko.