EHSV info

Európsky hospodársky a sociálny výbor (EHSV) a Generálne riaditeľstvo Európskej komisie pre migráciu a vnútorné záležitosti zorganizovali už 9. európske fórum pre migráciu. Pozornosť sa zamerala najmä na to, ako môže občianska spoločnosť účinne pomôcť pri zavádzaní Paktu o migrácii a azyle, pričom sa vyzdvihla práca organizácií občianskej spoločnosti v teréne.

Európske fórum pre migráciu, ktoré sa konalo koncom novembra v Bruseli, upriamilo pozornosť na Pakt o migrácii a azyle, ktorý nadobudol účinnosť v júni 2024. Účastníci diskutovali o jeho pripravovanom zavedení do praxe a o tom, ako môže občianska spoločnosť pomôcť pri jeho podpore a humánnom uplatňovaní. Na podujatí sa tiež podrobnejšie preskúmal nový stály mechanizmus solidarity, ktorý vytvára užšie väzby medzi konaniami o azyle a návrate, primeranými podmienkami prijímania a akčným plánom pre integráciu a začlenenie na roky 2021 – 2027.

Európska komisárka pre vnútorné záležitosti Ylva Johansson na začiatku otváracieho zasadnutia uviedla: „Som rada, že jedným z mojich posledných verejných vystúpení vo funkcii komisárky je účasť na Európskom fóre pre migráciu, ktoré je pre organizácie občianskej spoločnosti, členské štáty EÚ a tvorcov politík dôležitou platformou na diskusiu o výzvach a príležitostiach súvisiacich s riadením migrácie. Naše diskusie v uplynulých rokoch boli vždy inšpiratívne. Spoločne môžeme vybudovať silnejšie a odolnejšie komunity, presadzovať naše hodnoty a zabezpečiť, aby Európa zostala útočiskom a miestom na rozvoj príležitostí.“

Predseda EHSV Oliver Röpke poďakoval komisárke za jej angažovanosť pri reforme migračnej politiky EÚ. „Musíme zabezpečiť, aby sa pakt o migrácii vykonával čo najhumánnejším a najudržateľnejším spôsobom, a jediná možnosť, ako to môžeme dosiahnuť, je načúvať organizáciám občianskej spoločnosti v teréne. Hoci bol pakt prijatý, práca sa ani zďaleka neskončila – naopak, možno povedať, že skutočná práca sa začína až teraz,“ upozornil.

Európske fórum pre migráciu bolo vytvorené v roku 2015 ako platforma pre dialóg medzi občianskou spoločnosťou, inštitúciami a samosprávami o otázkach týkajúcich sa migrácie a integrácie štátnych príslušníkov tretích krajín. Usporadúva sa raz ročne s cieľom diskutovať o najnovšom vývoji politiky a zhromažďovať a vymieňať si informácie o tom, ako sa európske politiky vykonávajú v praxi na regionálnej a miestnej úrovni.

Fórum sa každý rok zameriava na inú tému, ktorá sa vyberá na základe informácií poskytnutých organizáciami občianskej spoločnosti počas konzultačných procesov uskutočnených v mesiacoch pred podujatím. Doteraz sa zaoberalo témami, ako sú bezpečné migračné trasy, prístup migrantov k právam a službám a do EÚ, inkluzívnejší európsky trh práce pre migrantov a úloha mladých ľudí.

EHSV už prijal kľúčové stanoviská na hlavné témy týkajúce sa migrácie a azylu, ako sú zriadenie Paktu o migrácii a azyle, nariadenie o azyle a migrácii, balík pre bezpečnostnú úniu/schengenský balík a akčný plán pre integráciu a začlenenie na roky 2021 – 2027. Okrem toho EHSV v roku 2009 zriadil stálu skupinu Prisťahovalectvo a integrácia , ktorá pomáha skonkretizovať úlohu EHSV ako sprostredkovateľa medzi občianskou spoločnosťou a inštitúciami EÚ v otázkach migrácie, pričom sa snaží podporovať rozvoj spoločnej európskej prisťahovaleckej a integračnej politiky. (lm)

Hanna Jarzabek, španielsko-poľská dokumentárna fotografka nominovaná na ocenenie Impact Award za rok 2024 Fondu investigatívnej žurnalistiky pre Európu (IJ4EU), vykresľuje pochmúrny obraz situácie na poľsko-bieloruskej hranici, kde sa tisíce utečencov snažia dostať cez Bielovežský prales, známy ako džungľa.

Hanna Jarzabek

Tisíce utečencov, najmä z krajín Blízkeho východu a Afriky, sa od novembra 2021 snažia prejsť cez Bielovežský prales, ktorý je posledným pralesom v Európe nachádzajúcim sa pozdĺž hranice medzi Poľskom a Bieloruskom. Les, ktorý niektorí utečenci nazývajú džungľou, je nebezpečným a ťažko prístupným miestom, najmä pre ľudí, ktorí nepoznajú drsné podnebie severovýchodnej Európy. Mnohí utečenci zostávajú uväznení v lese po dlhú dobu a čelia extrémnym podmienkam, ako je nedostatok jedla a vody a vysoké riziko podchladenia a smrti počas zimy. Ak týchto utečencov chytia príslušníci pohraničnej stráže, zvyčajne sú nútení vrátiť sa cez hranicu. To často znamená, že sú ponechaní v lese v noci na bieloruskej strane bez svedkov a telefónu, ktorý im bol zničený, aby sa zabránilo kontaktu s vonkajším svetom. K týmto núteným zavracaniam, známym ako „pushbacks“, dochádza aj v extrémnych podmienkach. Výnimkou nie sú ani tehotné ženy alebo ľudia na pokraji podchladenia, ktorí sú vracaní na bieloruské územie. Niektorí utečenci tvrdia, že boli takto vytlačení viackrát, dokonca až 17-krát.

Predchádzajúca poľská vláda nechala postaviť hraničný múr zakončený plotom z ostnatého drôtu a spevnený na základni. Rovnako ako podobné bariéry postavené inde vo svete, ani táto nezastaví ľudí, ktorí sa pokúšajú dostať do EÚ. Naopak, vystavuje ich iným vážnym zraneniam. Príslušníci pohraničnej stráže tiež v lese nainštalovali kamerové pasce, aby mohli odhaľovať pohyb utečencov a humanitárnych pracovníkov. Bez utečeneckých táborov sa utečenci skrývajú v lese, aby sa vyhli zavracaniu do Bieloruska, a rastúca vojenská prítomnosť bráni prístupu k humanitárnej pomoci.

Poskytovanie humanitárnej pomoci na tejto hranici bolo od samého začiatku veľmi náročné. Pád krajne pravicovej vlády v októbri 2023 vzbudil nádeje na zmenu migračnej politiky, avšak násilie, odmietanie a obmedzený prístup k zdravotnej starostlivosti pretrvávajú. Lekári bez hraníc v súčasnosti pracujú len s tromi zamestnancami na čiastočný úväzok, ktorí poskytujú lekársku starostlivosť pozdĺž 400 kilometrov hranice. Organizácii chýba stála základňa na rozdiel od iných pohraničných regiónov s podobnými migračnými tokmi. Čelia ťažkým podmienkam, často poskytujú pomoc v tme a bez vhodného vybavenia na stanovenie presnej diagnózy. Svoju liečbu prispôsobujú podmienkam v lesoch, napríklad v noci podávajú intravenózne infúzie alebo poskytujú naliehavú lekársku starostlivosť v závažných prípadoch, ako je potrat.

Po výstavbe múru sa k častým zdravotným problémom pridávajú aj rôzne zlomeniny, pretože ľudia, ktorí sa snažia múr prekonať, niekedy padajú až z výšky piatich metrov. Niektoré zlomeniny si vyžadujú zložité operácie a mesiace zotavenia. V týchto prípadoch, ako aj v prípadoch podchladenia, je jediným riešením zavolať sanitku s vedomím, že pohraničná stráž túto osobu zatkne a počas pobytu v nemocnici ju bude sledovať. Po prepustení osoby z nemocnice pohraničná stráž na základe vlastných kritérií rozhodne, či ju pošle do uzavretého alebo otvoreného centra pre cudzincov. Podľa toho, čo mi povedali viacerí respondenti, boli situácie, keď niektorých utečencov po skončení pobytu v nemocnici pohraničná stráž zaviezla späť do lesa a vytlačila späť na bieloruskú stranu a všetko sa začalo odznova.

V posledných mesiacoch sa počet vojakov umiestnených na poľsko-bieloruskej hranici takisto stabilne zvyšoval, čo je odrazom stupňujúceho sa napätia v regióne. V júni 2024 migrant zaútočil nožom na poľského vojaka na hraniciach, ktorý neskôr na následky zranení zomrel. V reakcii na to nová vláda zintenzívnila kampaň na boj proti migrácii a schválila zákon, ktorý umožňuje vojakom použiť zbrane vždy, keď to považujú za potrebné, bez toho, aby boli braní na zodpovednosť za svoje činy. Toto rozhodnutie vyvoláva vážne obavy, najmä v súvislosti s predchádzajúcimi alarmujúcimi incidentmi zahŕňajúcimi použitie sily. Napríklad v októbri 2023 bol sýrsky utečenec postrelený zozadu počas za denného svetla a utrpel vážne zranenia. Podobne v novembri 2023 humanitárni dobrovoľníci uviedli, že príslušníci pohraničnej stráže v čase, keď sa pokúšali poskytnúť pomoc, vystrelili ich smerom bez predchádzajúceho varovania. Nový zákon nielenže predstavuje riziko normalizácie takýchto nebezpečných praktík, ale vytvára aj atmosféru beztrestnosti, ktorá ešte viac ohrozuje utečencov aj tých, ktorí poskytujú humanitárnu pomoc. Udelením nekontrolovanej právomoci vojakom táto politika podkopáva základné ľudské práva a môže eskalovať násilie v už aj tak nestabilnom pohraničnom regióne.

Donald Tusk sa síce snaží vyvolať dojem väčšej otvorenosti a povedomia o ľudských právach, jeho vláda sa však drží naratívu predchádzajúcej vlády, keď sú migranti na tejto hranici vykresľovaní ako hrozba pre poľskú spoločnosť, dehumanizovaní a označovaní za teroristov alebo zločincov. Predchádzajúca vláda sa tiež pokúsila klasifikovať humanitárnych pomocníkov ako napomáhanie obchodovaniu s ľuďmi, čo je trestný čin, za ktorý možno uložiť trest odňatia slobody až do ôsmich rokov. Zdá sa, že táto politika bude za vlády Donalda Tuska pokračovať. Piati humanitárni dobrovoľní pracovníci, ktorí v roku 2022 pomáhali rodine z Iraku a egyptskej osobe, sa 28. januára 2025 postavia pred súd, pričom im hrozí rovnaký tvrdý trest.

Okrem toho novo ohlásená migračná politika (október 2024) nedáva veľa dôvodov na optimizmus. Nárazníková zóna zavedená v júli minulého roka zostáva v platnosti. Humanitárnym organizáciám vrátane Lekárov bez hraníc, ako aj novinárom, výrazne sťažuje prístup, čím bráni poskytovaniu pomoci utečencom a dokumentovaniu porušovania ľudských práv poľskými orgánmi.

Najspornejším aspektom tejto politiky je však plán pozastaviť právo na azyl na tejto hranici, čo je opatrenie, ktoré je zjavne v rozpore so základnými ľudskými právami uznanými v celej Európe. Hoci bude mať táto politika ďalekosiahle dôsledky na miestne obyvateľstvo v pohraničnom regióne, bola navrhnutá bez predchádzajúcej konzultácie s ním alebo humanitárnymi organizáciami. Tieto organizácie, ktoré neúnavne pracujú na poskytovaní pomoci, tiež získali kritické poznatky o situácii, potrebách utečencov, ktorí sa snažia prekročiť hranice, a výzvach, ktorým čelia. Ignorovanie takýchto poznatkov nielenže oslabuje humanitárne úsilie, ale môže aj zhoršiť už aj tak zúfalú situáciu.

Táto investigatívna správa bola vypracovaná s podporou grantu z Fondu investigatívnej žurnalistiky pre Európu (IJ4EU).

Hanna Jarzabek je španielsko-poľská dokumentárna fotografka žijúca v Madride. Vyštudovala politológiu a pracovala ako politická analytička pre agentúry OSN. Vo svojej práci sa zameriava na otázky ako diskriminácia, rodová identita, sexuálna rozmanitosť a migračné toky na východných hraniciach EÚ s citlivým a úctivým prístupom. Jej práca bola publikovaná v popredných médiách, ako sú El País a Newsweek Japan, vystavovaná na medzinárodnej úrovni a ocenená mnohými oceneniami vrátane nominácie na Cenu Impact Award 2024 organizovanú IJ4EU a Cenu Oskara Barnacka v roku 2023.

Fotografia z projektu „Džungla“:

Tzv. zákopová noha, plesňová infekcia, ktorá postihuje chodidlá, je jedným z najčastejšie sa vyskytujúcich zdravotných problémov utečencov, ktorí sa pokúšajú prejsť cez Bielovežský prales (október 2022). 

Barbara Matejčić, a freelance journalist from Croatia, has had the 'List of Refugee Deaths' - a record of people who tried to reach safety in the EU from 1993 to present day - printed out on her desk for a long time. This 'catalogue of refugee despair and the cruelty of Europe's border regime' has served as a reminder that she needs to do something about it. In 2024, she took part in a major award-winning cross-border journalism project that confirmed over 1 000 unmarked graves of migrants across Europe over the last decade. Her story Unmarked monuments of EU's shame in Croatia and Bosnia chronicles state-linked deaths along the treacherous Balkan route.

By Barbara Matejčić

As I write this, on 13 January, in Zagreb, the odds are high that someone out there on the so-called Balkan route is dying. The temperatures are below freezing; the rivers are icy, swollen, and fast-flowing, and the mountains and forests are covered in snow. People have no other way to reach the European Union and ask for asylum, so they take high-risk routes. And they do not die 'only' because they drowned, fell fatally or froze to death. They also die because the police shoot at the boats in which they cross rivers, as happened to 20-year-old Arat Semiullah from Afghanistan, whose funeral prayer I attended in Bosnia and Herzegovina. They also die because the police refuse to respond to their repeated cries for help, as in the case of three minors from Egypt who froze to death in a Bulgarian forest in late 2024.

The root of my journalistic work on migrant deaths along the Balkan route lies in the 'List of Refugee Deaths’,  compiled by UNITED, a European network of activists and non-governmental organisations. The list documents information from 1993 to the present, about who has died, where, when, how and under what circumstances, while trying to reach Europe or somewhere within Europe. Many of those on the list were refugees fleeing the wars in the former Yugoslav countries. Eleven-year-old Jasminka from Bosnia died in 1994 after her Roma family was set on fire in a refugee centre in Cologne. Lejla Ibrahimović from Bosnia took her own life on 4 December 1994 in Birmingham after the British Interior Ministry refused to grant a visa to her husband Safet. Many people on the list tragically died by suicide.

Many did so after their asylum applications were refused, or before they were due to be deported from the European country they had managed to reach or in protest of the long wait for their asylum requests to be resolved. In the summer of 1995, Todor Bogdanović from Yugoslavia was shot by French police in the mountains near the border with Italy. He was eight years old. Refugees from former Yugoslav countries crossed the borders with documents and received protection in European countries, similar to Ukrainian refugees since the war in Ukraine began. But even then, some could not cross the border legally and tried to reach safety in Western Europe by any means they could, just as non-European refugees have done over the past decade. We don't know about those deaths from the 1990s, just as we don’t know much about the ones happening today.

Twelve years ago, I printed out that list, and it has been sitting on my desk ever since as a reminder that I need to do something about it. For me, no photograph, no text, no documentary about refugees is as heart-wrenching as that bare list of dead people. Those densely written pages are a catalogue of refugee despair and the cruelty of Europe's border regime.

As a reporter, I have covered various aspects of migration, including illegal pushbacks and police violence, particularly by the Croatian police, over the past decade. I started focusing on deaths in 2023. I toured cemeteries with activists in Croatia and Bosnia and Herzegovina, sent hundreds of inquiries to state bodies, spoke to the loved ones of the deceased. It is the activists, not the police, that migrants call when their life is in danger. It is the activists who help relatives find those who have disappeared after losing contact with them. It is activists who try to identify the dead, and put up permanent gravestones. This network of compassionate people does the work that should be done by institutions.

The text Unmarked monuments of EU's shame in Croatia and Bosnia is part of what I published, and it was created as part of an international journalistic investigation into migrant deaths at the external borders of the European Union, which I conducted together with colleagues from Greece, Italy, Spain, and Poland. The series titled 1000 Lives, 0 Names: The Border Graves Investigation won the 2024 Special Award European Press Prize and Investigative Journalism for EU Impact Award (IJ4EU). 

Based in Zagreb, Croatia, Barbara Matejčić is an award-wining freelance journalist, non-fiction writer, editor, researcher and audio producer focused on social affairs and human rights in the Balkan region. She has won several awards, including the Investigative Journalism for Europe award (2024) and the European Press Prize (2024). The Croatian Journalists’ Association named her best print journalist in Croatia for her features about post-war societies in Croatia and Bosnia and Herzegovina. She writes for Croatian and international media and produces multimedia projects. She lectures in Journalism Studies at the University of VERN in Zagreb. You can find out more about Barbara's work at barbaramatejcic.com  

Úrad Vysokého komisára Organizácie Spojených národov pre utečencov (UNHCR) je pripravený podporiť Sýrčanov, ktorí sa domnievajú, že je bezpečné vrátiť sa domov. Odporúča však, aby ostatní neboli nútení vrátiť sa do krajiny, ktorá je ešte poznačená politickou neistotou a čelí jednej z najhorších humanitárnych kríz na svete, keďže až 90 % obyvateľstva žije pod hranicou chudoby, ako upozornil predstaviteľ UNHCR Jean-Nicolas Beuze.

Jean-Nicolas Beuze

Keďže politická situácia v Sýrii sa po páde prezidenta Bašára Asada rýchlo mení, najväčšia populácia utečencov na svete, teda sýrski utečenci, sa stala hlavnou témou diskusií.

Čoraz viac krajín EÚ pozastavuje rozhodovanie o žiadostiach Sýrčanov o azyl, pričom niektoré prichádzajú s iniciatívami, ako sú charterové lety a finančné stimuly alebo tzv. návratové bonusy s cieľom povzbudiť utečencov, aby sa vrátili domov. Niektoré krajiny dokonca údajne plánujú vyhostiť Sýrčanov, ktorí sa v súčasnosti nachádzajú na ich území, bez ohľadu na to, že majú postavenie osoby s právom na azyl.

Aby mohli členské štáty EÚ prijímať informované rozhodnutia o azyle, musia posúdiť, či je pre Sýrčanov, ktorí v súčasnosti žijú v Európe, Sýria bezpečná a či sa môžu vrátiť domov. Keďže situácia v krajine sa rýchlo mení, momentálne nie je možné s konečnou platnosťou posúdiť bezpečnosť. Bezpečnostná situácia v Sýrii je aj naďalej neistá, pretože ešte nie je jasné, či v krajine prevládne mier a zmierenie alebo prepukne ďalšie násilie.

Milióny sýrskych utečencov, ktorí žijú mimo domova sa usilujú pochopiť, čo táto meniaca sa situácia v ich vlasti znamená pre ich vlastnú budúcnosť. Sami seba sa pýtajú: bude pre mňa Sýria bezpečná? Budú sa tam rešpektovať moje práva? Pre niektorých môžu byť vyhliadky na návrat reálnejšie, iní však majú i naďalej veľké obavy.

Aká budúcnosť čaká v dnešnej Sýrii osoby, ktoré patria k etnickým alebo náboženským menšinám, majú odlišné politické názory alebo sa hlásia ku komunite LGBTQ+? Odpoveď je stále nejasná.

Ale ak sa niekto domnieva, že je preňho bezpečné vrátiť sa, treba jeho rozhodnutie rešpektovať a, ak je to možné, podporiť jeho návrat a opätovné začlenenie do jeho komunity. V prípade všetkých ostatných však UNHCR odporúča vyhnúť sa núteným návratom vzhľadom na pretrvávajúcu nestabilitu a politickú neistotu v krajine.

Nútená repatriácia z Európskej únie by bola porušením práv Sýrčanov ako utečencov a po návrate by im hrozila vážna a nenapraviteľná ujma.

Keďže v rôznych častiach Sýrie pokračuje ozbrojené násilie a pretrváva neistota v súvislosti s tým, ako nové orgány zabezpečia potreby obyvateľstva, najmä zraniteľných skupín, je pre mnohých predčasné pomýšľať na návrat. Ich rozhodnutie treba rešpektovať. Členské štáty EÚ spolu s krajinami susediacimi so Sýriou, ktoré počas uplynulých vyše desiatich rokov veľkoryso prijímali väčšinu sýrskych utečencov, musia preto naďalej dodržiavať svoj záväzok poskytovať ochranu Sýrčanom na svojom území.

Z 1,1 milióna osôb vysídlených v rámci krajiny v dôsledku eskalácie násilností koncom novembra je približne 627 000 nových vysídlencov, pričom 75 % z nich sú ženy a deti.

Predčasné návraty prinášajú so sebou značné riziká, v neposlednom rade podnecujú ďalší cyklus vysídľovania – v rámci Sýrie aj cez hranice – a v konečnom dôsledku prehlbujú krízu.

Okrem hromadného vysídľovania čelí Sýria zároveň aj jednej z najhorších humanitárnych kríz na svete. Počas konfliktu boli zničené veľké časti sýrskej infraštruktúry vrátane nemocníc, škôl a obytných domov. Väčšina utečencov sa nemá kam vrátiť. Mnohé regióny stále zápasia s nedostatkom potravín, čistej vody a lekárskej starostlivosti. Vzhľadom na chýbajúce základné služby, slabé hospodárske príležitostí a nedostatočnú bezpečnosť je pre navrátilcov náročné vybudovať si opäť doma dlhodobo stabilný a dôstojný spôsob života. Až 90 % obyvateľov Sýrie žije pod hranicou chudoby.

V posledných týždňoch výrazne stúpol počet dobrovoľných návratov Sýrčanov z Libanonu, Turecka a Jordánska, podľa predbežných odhadov na 125 000, teda približne 7 000 denne. Hoci tieto návraty sú motivované individuálnymi rozhodnutiami, UNHCR je odhodlaný podporovať tých, ktorí sa teraz rozhodnú vrátiť.

Mnohí Sýrčania v Európe a susedných krajinách zvažujú, či je bezpečné vrátiť sa, a pýtajú sa, čo ich doma čaká, pokiaľ ide o základné služby a príležitosti na živobytie, avšak zúfalo túžia opäť vidieť svojich blízkych. Preto chcú ísť mnohí domov na krátku návštevu, aby mohli posúdiť situáciu na mieste. Musia mať možnosť urobiť to bez strachu, že prídu o postavenie utečenca v Európe. Tieto krátke návštevy sú nevyhnutné na to, aby sa ľudia mohli rozhodnúť na základe informácií z terénu, a zabezpečia lepšie výsledky vrátane bezpečných a trvalých návratov.

Trpezlivosť a opatrnosť sú prvoradé, pretože Sýrčania čakajú na vhodné podmienky, aby sa mohli bezpečne vrátiť a úspešne znovu začleniť do svojich komunít. Keďže mnohí Sýrčania začínajú uvažovať o návrate domov, UNHCR je pripravený ich podporiť. Po rokoch presunov by to mohla byť pre mnohých dlho očakávaná príležitosť ukončiť svoje putovanie utečenca a návratom do Sýrie nájsť trvalé riešenie. Tak ako Európska únia a UNHCR stáli pri nich počas celého ich exilu, budeme s nimi aj pri ich návrate a budovaní novej Sýrie.

Jean-Nicolas Beuze je zástupcom UNHCR v EÚ, Belgicku, Írsku, Luxembursku, Holandsku a Portugalsku, pričom predtým zastupoval UNHCR v Iraku, Jemene a Kanade. Má viac ako 27 rokov skúseností s prácou pre OSN v tejto oblasti, ako aj v ústredí v oblasti ľudských práv, udržiavania mieru a ochrany detí.

V máji 2024 bol prijatý Nový pakt EÚ o migrácii a azyle, ktorý sa považuje za historický míľnik. Či sa naozaj osvedčí, sa ešte len uvidí. Výzvy, ktoré nás čakajú v roku 2025, nebudú totiž jednoduché: vzhľadom na výnimočne neisté geopolitické podmienky, zložitosť paktu, ktorá vyplýva z jeho samotnej povahy, a krátky termín na jeho zavedenie do praxe, bude dôležité postupovať opatrne a zvažovať mnoho aspektov. To je analýza Camille Le Coz z Inštitútu pre migračnú politiku v Európe (MPI Europe).

Začiatok roka 2025 prináša so sebou naliehavé otázky o budúcnosti migračných politík v Európskej únii (EÚ). Nová Európska komisia stanovila vo svojom pláne vykonávania Nového paktu o migrácii a azyle jasný smer, no meniace sa okolnosti môžu odkloniť politické zameranie a zdroje do iných oblastí. Nadchádzajúce voľby v Nemecku v kombinácii s dôsledkami pádu Asadovho režimu a nepredvídateľným smerovaním vojny na Ukrajine súčasnú neistotu len zvyšujú. Diskusie o modeloch outsourcingu pokračujú, ale tieto snahy sú často skôr izolovanými politickými krokmi než súčasťou súdržnej európskej stratégie. Migrácia na poľskej hranici s Bieloruskom sa zároveň naďalej využíva ako zbraň a čoraz častejšie vedie k odchýlkam od práva EÚ. Tento rok bude rozhodujúci pri rozhodovaní o tom, či Európska únia dokáže aplikovať prístup, ktorý upevňuje dôveru a prináša veľmi potrebné kolektívne opatrenia, alebo či bude čeliť ďalšej fragmentácii.

V máji 2024 po rokoch náročných rokovaní mnohí európski tvorcovia politík uvítali prijatie paktu ako historický míľnik. Tesne pred európskymi voľbami EÚ touto dohodou ukázala, že sa dokáže zjednotiť a riešiť niektoré svoje najnáročnejšie problémy. Cieľmi paktu bolo primárne riešiť napätie v súvislosti so zodpovednosťou a solidaritou, zmierniť vnímanie, že ide o trvalú migračnú krízu a zjednotiť rozdiely v azylových konaniach v členských štátoch. Hoci nový rámec vo veľkej miere vychádza z existujúceho systému, zavádzajú sa ním prísnejšie opatrenia, ako je systematické preverovanie, posilnené konania o azyle a návrate na hraniciach a výnimky zo spoločných pravidiel počas krízy. Pakt podporuje aj väčšiu europeizáciu, pričom sa vyznačuje povinnou solidaritou, posilnenými úlohami inštitúcií a agentúr EÚ a zvýšeným európskym financovaním a dohľadom.

Ak sa však Európanom nepodarí zaviesť do praxe nové pravidlá do mája 2026, toto posilnenie dôveryhodnosti EÚ, pokiaľ ide o jednotné riadenie migrácie, by mohlo byť krátkodobé. Dodržať spomínanú krátku lehotu je obzvlášť náročné, keďže pakt si vyžaduje vytvorenie komplexného systému, mobilizáciu zdrojov, ako aj nábor a odbornú prípravu zamestnancov, najmä v prípade členských štátov v prvej línii. Hoci členské štáty vypracovali národné akčné plány, veľká časť tejto práce sa vykonala za zatvorenými dverami bez dostatočnej politickej komunikácie. To predstavuje čoraz väčšie riziko, keďže politické riadenie má zásadný význam pre zachovanie krehkej rovnováhy na úrovni EÚ.

Okrem toho si zavedenie nového systému vyžaduje vytvorenie koalícií zainteresovaných strán. Zásadný význam pri premietnutí zložitých legislatívnych textov do praktických rámcov majú národné azylové agentúry, pričom v tomto procese už zohrávajú kľúčovú úlohu agentúry EÚ, najmä Agentúra EÚ pre azyl. Rovnako dôležité je aj zapojenie mimovládnych organizácií, okrem iného s cieľom využiť ich odborné znalosti a zabezpečiť prístup k právnemu poradenstvu a dohľad nad novými postupmi. Na to, aby bolo toto úsilie úspešné, je nutná väčšia spolupráca, či už prostredníctvom pravidelných konzultácií, spoľahlivých mechanizmov výmeny informácií alebo pravidelných stretnutí operačných pracovných skupín.

Veľkú pozornosť medzitým získali stratégie outsourcingu, ktoré čoraz väčší počet európskych hlavných miest vníma ako riešenie migračných výziev EÚ. Dohoda medzi Talianskom a Albánskom vyvolala početné debaty o tom, či sa ňou bude dať lepšie riadiť zmiešaná migrácia a premiérka Giorgia Meloni sa stala vedúcou osobnosťou v tejto oblasti v celej Európe. Dohoda však zatiaľ nepriniesla žiadne výsledky a zostáva dvojstrannou záležitosťou bez možnosti zapojenia iných európskych partnerov. Ostatné vlády pripravujú iné alternatívne modely, ako sú centrá pre návrat, a spôsoby, ako ich začleniť do celoeurópskeho prístupu.

Práve otázka návratov bude v nadchádzajúcich mesiacoch stredobodom politickej diskusie. Súčasťou paktu je totiž urýchlenie návratov, najmä v prípade osôb, ktoré podstupujú konania na hraniciach štátov v prvej línii. Komisia a členské štáty hľadajú riešenie tohto naliehavého problému, ktorý ponecháva priestor pre pilotné centrá návratu. Návrhy na revíziu smernice o návrate sa očakávajú v marci. Vzhľadom na krátky časový rámec hrozí, že Európania v plnej miere nezohľadnia skúsenosti získané v praxi, a to napriek pokroku dosiahnutému za posledné desaťročie v oblastiach, ako je osveta, poradenstvo, podpora pri reintegrácii a vzájomné učenie sa na úrovni EÚ. Európa musí byť okrem toho opatrná, aby experimentovanie s modelmi outsourcingu nepoškodilo jej vzťahy s krajinami pôvodu a neoslabilo jej postavenie v širšom kontexte.

Hľadanie tejto krehkej rovnováhy prebieha vo veľmi neistom prostredí a zavádzanie paktu do praxe je preto skúškou nielen pre riadenie migrácie, ale aj pre širšiu prácu EÚ. Najmä situácia na poľských hraniciach ilustruje osobitné výzvy spojené s dodržiavaním záväzných predpisov pod tlakom nepriateľského suseda. V súvislosti so Sýriou a Ukrajinou musia byť európske hlavné mestá pripravené na nepredvídaný vývoj. V nasledujúcom roku bude nevyhnutné posilniť vedúce postavenie na úrovni EÚ s cieľom zaviesť nové pravidlá a pokračovať v skúmaní inovácií, ktoré sú v súlade so spoločným prístupom, a posilňujú ho. To zahŕňa zameranie úsilia na budovanie odolných partnerstiev s prioritnými krajinami a zabránenie presmerovaniu zdrojov na politické manévre.

Camille Le Coz je spoluriaditeľkou Inštitútu pre migračnú politiku Európa, výskumného ústavu so sídlom v Bruseli, ktorý sa zaoberá otázkami efektívnejšieho riadenia imigrácie, integrácie prisťahovalcov a azylových systémov a pracuje na zlepšení situácie nových prisťahovalcov, rodín prisťahovaleckého pôvodu a hostiteľských komunít.

Pôvod a sociálne zázemie by nikdy nemali byť prekážkou úspechu, píše Evgi Sadegie, konateľka spoločnosti Schotstek, ktorá má sídlo v Hamburgu a kanceláriu v Berlíne a podporuje rovnaké príležitosti a kultúrnu rozmanitosť v profesionálnom svete. Účelom jedinečných štipendijných programov spoločnosti Schotstek je podpora inteligentných, ambicióznych a motivovaných mladých ľudí s migrantským pôvodom na ich ceste na riadiace pozície vo výskume, podnikaní a spoločnosti. Schotstek týmto talentovaným študentom a mladým odborníkom pomáha vybudovať si sieť kontaktov a získavať správne zručnosti, čím im umožňuje, aby naplno využili svoj potenciál.

Evgi Sadegie

Nemecko je kultúrne rozmanitou krajinou, čo sa však zatiaľ sotva odráža na úrovni riadenia v hospodárstve, vede, kultúre či politike. Ľudia s migrantským pôvodom musia často prekonávať prekážky, ktoré prehlbujú sociálne rozdiely, nechávajú nevyužitý inovačný potenciál a oslabujú sociálnu súdržnosť. Kariérny postup mnohých talentovaných ľudí je brzdený predsudkami, rozdielnymi vzdelávacími príležitosťami a nedostatkom vzorov a sietí.

Zakladateľmi spoločnosti Schotstek, ktorá vznikla od roku 2013, bola Sigrid Berenberg a jej priatelia. Sigrid Berenberg je právnička, ktorá sa už mnoho rokov zasadzuje za podporu sociálnej spravodlivosti a rozmanitosti. Spolu s podobne zmýšľajúcimi ľuďmi založila spoločnosť Schotstek, ktorá inteligentným, ambicióznym a motivovaným mladým ľudom s migrantským pôvodom pomáha k tomu, aby sa im podarilo dostať sa na vedúce miesta. Podporuje mimoriadne úspešných štipendistov, ktorí majú potenciál stať sa lídrami a vplyvnými osobami s rozhodovacími právomocami. Sigrid Berenberg sa mnoho rokov úplne dobrovoľne a naplno zapájala do realizácie programu spoločnosti.

Schotstek je nezisková spoločnosť podporovaná prostredníctvom darov a iniciatív organizovaných v spolupráci s inými spoločnosťami. Jej program sa teší podpore zo strany siete partnerov, poradných orgánov a priateľov – všetko vysokopostavených rozhodujúcich činiteľov z rôznych odvetví a kultúr. Za zmienku stojí najmä skutočnosť, že traja zo siedmich partnerov i terajšia konateľka sú sami absolventmi programu Schotstek. Ide o dôkaz snáh spoločnosti Schotstek čoraz viac prenášať zodpovednosť na talenty, ktoré sama podporuje, a má tak trvalý vplyv.

Schotstek ponúka jedinečnú podporu študentom a mladým odborníkom v dvoch paralelných programoch, do ktorých sa každoročne prijíma 25 študentov v Hamburgu a 20 mladých odborníkov v Hamburgu a Berlíne. Po absolvovaní dvojročnej povinnej časti programu účastníci zostávajú vo vytvorenej sieti kontaktov a môžu sa ďalej zúčastňovať na rôznych podujatiach.

Pozornosť sa sústreďuje práve na vybudovanie spoľahlivej siete kontaktov, pretože mnohí mladí ľudia s migrantským pôvodom nemajú pracovné a sociálne väzby, ktoré sú kľúčové na využitie kariérnych príležitostí. Schotstek ich kontaktuje s absolventmi, poradnými orgánmi a odborníkmi z podnikania, vedy, politiky, kultúry a spoločnosti. Pravidelnými podujatiami, ako sú tematické večery a rozhovory s vedúcimi osobnosťami, sa podporujú vzájomné výmeny a rozširuje ich obzor. Tieto väzby otvárajú kariérne príležitosti a vytvárajú komunitu, ktorá umožňuje dlhodobú vzájomnú podporu a spoločný úspech. Absolventi v súčasnosti zohrávajú kľúčovú úlohu tým, že si vymieňajú poznatky a kontakty a neustále rozširujú rozsah pôsobenia spoločnosti Schotstek.

Schotstek ponúka semináre a koučing, ktoré cielene pripravujú účastníkov na prácu na vedúcich miestach. Na rozvoj kľúčových schopností, ako sú komunikačné zručnosti, sebadôvera a riadiace schopnosti, slúžia rôzne školenia. Účastníci využívajú aj osobnú školiteľskú podporu. Sú v kontakte so skúsenými odborníkmi a manažérmi, ktorí im môžu poskytnúť cenné poznatky o profesionálnom svete, podporiť ich pri plánovaní kariéry a pomôcť im zvládnuť profesionálne výzvy. Školitelia pôsobia ako vzory a nabádajú účastníkov programu, aby sledovali profesionálne ciele a prekonávali prekážky.

Ďalšou osobitnou črtou programu spoločnosti Schotstek je podpora účasti na kultúre. Účastníci navštevujú múzeá, divadlá, opery, galérie a iné kultúrne inštitúcie. Prispieva to k ich kultúrnemu vzdelávaniu, osobnému rozvoju a identifikácii s miestami, v ktorých žijú. Tieto skúsenosti rozširujú rozhľad štipendistov a podporujú ich pocit spolupatričnosti.

Schotstek sa snaží podporovať rozmanitosť na riadiacej úrovni. Pôvod a sociálne zázemie by nemali byť prekážkou úspechu. Od svojho založenia spoločnosť Schotstek už podporila stovky mladých ľudí, pričom naďalej aktívnych zostalo viac ako 240 účastníkov a absolventov. Mnohí pracujú v tzv. absolventskej poradnej rade, sú vyslancami, podporujú prácu v sociálnych médiách alebo sa delia o svoje skúsenosti ako partneri alebo školitelia. Každý štipendista, teda každý Schotsteker zostáva trvalou súčasťou siete, čo je model, ktorý umožňuje dosiahnuť trvalý úspech. Rozšírenie programu do Berlína v roku 2023 ukazuje, že jeho koncepciu možno úspešne uplatniť aj v iných mestách.

Schotstek je viac než len podporným programom: ide o hnutie, ktoré pôsobivo ukazuje, ako možno osobitne propagovať a zviditeľovať mimoriadne úspešnú rozmanitosť. Schotstek otvára a vytvára príležitosti, ktoré presahujú rámec individuálneho úspechu, a je príkladom toho, ako môže Nemecko v plnej miere využiť svoj potenciál prisťahovaleckej krajiny. Podporou vynikajúcich talentov a odstraňovaním prekážok zohráva program kľúčovú úlohu pri formovaní spravodlivejšej a nadčasovej spoločnosti. Tá je v globalizovanom svete nevyhnutnosťou.

Evgi Sadegie, M. A., ktorá má magisterský titul v odbore Turecké štúdie, je konateľkou spoločnosti Schotstek gGmbH a v roku 2014 sa sama stala absolventkou jej programu. Pred nástupom do terajšej funkcie bola vedúcou mentorského projektu „Yoldaş“ v Občianskej nadácii Hamburg, ktorá podporuje deti z turecky hovoriacich sociálno-ekonomicky znevýhodnených rodín. Zasadzovala sa tak o rovnaké príležitosti v inej dôležitej časti spektra rovnosti. Vďaka svojim rozsiahlym skúsenostiam s riadením projektov, najmä v oblasti mentorstva a medzikultúrnej spolupráce, sa aktívne zapája do podpory rozmanitosti a integrácie do spoločnosti.

Albánsky prisťahovalec do Grécka Almir Hoxhaj teraz ovláda gréčtinu rovnako dobre ako svoj materinský jazyk. Po viac ako 30 rokoch v Grécku sa cíti byť súčasťou krajiny, ale prispôsobiť sa gréckej spoločnosti, kde sa slovo „Albánec“ dokonca používa ako urážka, nebolo jednoduché. Toto je jeho osobný príbeh.

Narodil som sa v malej dedine v okrese Vlorë, kde som žil až do veku 12 rokov. Moja rodina sa presťahovala do Tirany, ale v roku 1997 som sa po ťažkom rozhodovaní vydal hľadať lepšiu budúcnosť v Grécku. V tom čase, po otvorení hraníc, bolo bežné, že Albánci hľadali bezpečnosť v Grécku, keďže sa to dalo ľahšie uskutočniť cez pozemné hranice. Hranicu som prešiel pešo osemnásťkrát. Mora som sa bál. Spomínam si aj na poslednú päťdňovú cestu do Veroie, keď som bol napriek nepretržitému dažďu neuveriteľne smädný. Keď som konečne držal v ruke plný pohár vody, nestačil mi na uspokojenie. Takto sa začal môj život v Grécku. S plným pohárom vody v ruke.

Prvý kontakt s touto krajinou som mal vo veku 15 rokov, keď som prvýkrát s kamarátmi tajne prekročil hranice. Ani nám nenapadlo, že robíme niečo nelegálne. Keby som mohol letieť do Grécka, letel by som. Grécko, jeho jazyk, mytológia a história ma mimoriadne priťahovali. V lete som tvrdo pracoval a snažil sa pomôcť rodine. Môj definitívny presun do Grécka bol plný výziev: právna neistota, rasizmus a problémy s integráciou. Jasne si spomínam na jeden incident na začiatku. Bol som tam nelegálne, bez poistenia, nevedel som jazyk a zlomil sa mi jeden zub. Jediná možnosť bola, že som si ho vytrhol sám a pred zrkadlom som si ho vytiahol kliešťami, ktoré som používal v práci. Ústa som mal plné krvi.

Prispôsobiť sa gréckej spoločnosti nebolo ľahké. Ako migrant prvej generácie som sa cítil ako cudzinec – akoby som mal v ústach neustále krv. Bol som tam nelegálne a bál som sa ísť von na prechádzku alebo na kávu. Rasizmus som zažíval všade a v mnohých podobách. Jeden otec sa vyhrážal svojmu malému dieťaťu, že ak nebude ticho, dá ho zjesť Albáncom. Nedovolili mi vojsť do kaviarní, klubov a iných miest, pričom na niektorých z nich, keď som tam prišiel prvýkrát, bol dokonca nápis „Albáncom vstup zakázaný“. Nazývali nás špinavými, pretože sme boli iného vierovyznania. Vzťahy medzi Grékmi a Albáncami sú teraz lepšie, hoci stereotypy pretrvávajú. Slovo „Albánec“ sa v Grécku dokonca používa ako urážka. Rasizmus tu bol a stále je, ale v súčasnosti je miernejší. Časy sa zmenili. Napriek tomu pretrváva rasizmus, ktorý ešte zosilňujú finančne ťažkosti a nedostatok vzdelania.

Predsudky a diskriminácia sú hlboko zakorenené a často vedú k extrémnym politickým a sociálnym vzorcom, ktoré sa rozširujú a dokonca siahajú až do Európskeho parlamentu. Je to smutné! Hoci sa situácia zlepšila, naďalej je to tak. Existuje však nádej pre mladšie generácie. Naše deti budú mať väčšiu šancu byť plne prijaté. To platí aj pre moju 12-ročnú dcéru.

Dnes, keď pracujem ako dodávateľ v stavebníctve sa na minulosť pozerám so zmiešanými pocitmi. Ťažkosti s adaptáciou a nedostatočné prijatie, ktoré som zažíval, boli každodennou realitou. Napriek tomu vďaka týmto výzvam dokážem lepšie rozumieť životu a významu integrácie.

Albánsko zostane navždy mojou súčasťou. Jasne si pamätám roky komunistického režimu. Bolo to obdobie paranoje, strachu, neistoty a extrémnej chudoby. Pád režimu priniesol úľavu, ale aj nové problémy, napríklad nezamestnanosť a kriminalitu. Tieto skúsenosti ma formovali, naučili ma vážiť si stabilitu a slobodu, ktorú som našiel v Grécku.

Osobne sa cítim byť s Gréckom spojený. Aj keď moje srdce leží v mojej dedine v Albánsku, môj život je tu. Ovládam gréčtinu rovnako dobre ako môj materinský jazyk. Vďaka mojim skúsenostiam, boju a úspechom sa cítim byť súčasťou tejto krajiny. Dúfam, že časom nás Gréci plne prijmú a uznajú náš prínos pre spoločnosť.

Migrácia je skúška plná výziev, ale aj príležitostí a ako albánsky migrant v Grécku som sa tomu nemohol vyhnúť. Môj príbeh je plný výziev, adaptácie a nádeje.

V nasledujúcich rokoch sa vidím, ako pokračujem v živote v Grécku, ktoré je mojím domovom, a v Albánsku ako rovnocennom členovi Európskej únie. To je teraz domov nás všetkých.

Almir Hoxhaj má 47 rokov. Žije a pracuje v Tripolise, malom meste na gréckom polostrove Peloponéz. Má 12-ročnú dcéru. Jeho obľúbeným mestom je Berlín. Hovorí a píše plynule po grécky a do gréčtiny preložil knihu „Sága o hviezdach úsvitu“ [Το έπος των άστρων της Αυγής] od albánskeho autora Rudiho Erebara. Kniha bola v roku 2017 ocenená Cenou Európskej únie za literatúru a opisuje tragédiu albánskeho národa v 20. storočí. Hoci sa príbeh odohráva v minulom storočí, podstata totalitarizmu, fašizmu a iracionalizmu je, žiaľ, v „modernejších“ podobách aktuálna aj dnes.