Autor: Karel Lannoo

V súčasnosti je moderné označovať Európu za nekonkurencieschopnú a požadovať masívnu deregulačnú kampaň na úrovni EÚ. Do akej miery je však hospodárska situácia problematická, závisí od definície konkurencieschopnosti, použitého menovateľa a referenčnej hodnoty, ako aj od okolností.

Konkurencieschopnosť sa okrem toho často stotožňuje s dereguláciou. To je rovnako nesprávne ako predpoklad, že riešením by mohla byť rozsiahla zjednodušovacia kampaň. Ak chcete riadiť diskurz, t. j. nestratiť nad ním kontrolu a neprenechať ho euroskeptickému táboru, musíte sa najprv uistiť, že parametre sú správne.

Z konkurencieschopnosti sa v súčasnoti opäť stal polictický cieľ. Nesmieme však zabúdať na to, že bola vždy súčasťou politiky. Podľa Lisabonskej stratégie, ktorá bola formálne prijatá na zasadnutí Európskej rady v marci 2000 v Lisabone, by sa EÚ mala stať „najkonkurencieschopnejšiou a najdynamickejšiou znalostnou ekonomikou na svete, schopnou nepretržitého hospodárskeho rastu s väčším počtom lepších pracovných príležitostí a väčšou sociálnou súdržnosťou“. Konkurencieschopnosť bola predmetom záujmu Európskej komisie už za čias Jacquesa Delorsa. Ak sa o tom chcete presvedčiť, stačí si prečítať slávny článok Paula Krugmana z roku 1994. Túto snahu v ňom popisuje ako „nebezpečnú posadnutosť“. Jacques Delors bol v tom čase znepokojený rastúcou nezamestnanosťou v Európe v dôsledku silnejúceho konkurenčného tlaku zo strany USA a Japonska a ako riešenie navrhol investičný program zacielený na infraštruktúru a špičkové technológie. Toto všetko tu teda už raz bolo.

Zjednodušenie legislatívy je na programe už dlho. Jednoduchšie právne predpisy pre vnútorný trh (SLIM) sa začali iniciovať už v roku 1996, keď mala EÚ iba 15 členských štátov. Komisár Charles McCreevy (2004 – 2009) uprednostňoval v rokoch 2005 – 2006 tzv. regulačné „prestávky“. Potom však vypukla finančná kríza. Podpredseda Komisie Frans Timmermans bol následne v rámci Junckerovej Komisie poverený vypracovaním programu lepšej regulácie. Všetky tieto snahy si zaslúžia uznanie. Namiesto odstraňovania príznakov by však bolo vhodnejšie riešiť príčiny komplikovanej legislatívy, a to rozhodovacie postupy a nedostatočné presadzovanie. S 27 členskými štátmi sa to však ľahšie povie, ako urobí.

Konkurencieschopnosť, aspoň tak, ako je vymedzená v správe Maria Draghiho, je skôr o produktivite a raste HDP, ktoré môžu v závislosti od menovateľa priniesť veľmi rozdielne výsledky. Existujú však aj iné spôsoby merania konkurencieschopnosti. Mohli by sme sa pozrieť na vnútornú a vonkajšiu konkurencieschopnosť. Vnútorne sa EÚ javí ako slabá, s klesajúcou produktivitou v porovnaní s USA. Navonok má však EÚ prebytok obchodnej bilancie a bežného účtu, zatiaľ čo USA majú obrovský deficit obchodnej bilancie a bežného účtu. Čo, mimochodom, zrejme nikoho netrápi, možno okrem prezidenta Trumpa.

EÚ má tiež oveľa lepšiu fiškálnu pozíciu ako USA alebo dokonca Japonsko, hoci nám chýbajú presné údaje na presné porovnanie s Čínou. Rozpočtový deficit EÚ bol v roku 2024 približne 3,5 % HDP, zatiaľ čo v USA bol takmer dvojnásobný (6,4 %). Skutočnosť, že USA môžu financovať tento dlh, vyplýva z osobitného postavenia dolára na medzinárodných trhoch. Trhy však v súčasnosti začínajú pochybovať o ekonomickej sile USA vzhľadom na rozdielny vývoj strednodobých úrokových sadzieb v EÚ a USA. Úroková sadzba pre pôžičky so šesťmesačnou splatnosťou v USD je v súčasnosti 4,8 %, zatiaľ čo v eurozóne je to 2,5 % (Euribor).

Okrem toho sú ceny energií v EÚ od polovice roka 2021 v dôsledku Putinových cenových machinácií oveľa vyššie ako v USA, čo znamená konkurenčnú nevýhodu pre spracovateľský priemysel, a najmä pre Nemecko. V súčasnosti sú náklady na energiu v EÚ minimálne o 50 % vyššie ako v USA.

Energetickú politiku možno tiež použiť ako dobrý príklad v diskusii o regulácii, pretože je problémom skutočne nadmerná regulácia? Alebo naopak, je to skôr tým, že EÚ má vnútorný trh pre distribúciu energie, ale nie pre jej výrobu? Tá zostáva pod kontrolou členských štátov. Táto situácia predstavuje problém v krajinách s nadmernou výrobou, pretože nedostatok energie v iných krajinách ženie ceny nahor. To je najmä prípad Švédska a Nemecka.

V digitálnom sektore by sme si navyše mohli položiť otázku, či je lepšie nemať žiadnu reguláciu. Chceme slobodu prejavu na spôsob USA bez moderovania obsahov? Naozaj chceme oligopolný trh, aký máme dnes?

Táto krátka úvaha podčiarkuje, že ku každej diskusii o konkurencieschopnosti a deregulácii treba pristupovať s maximálnou opatrnosťou, aby sa nezvrhla v nekritickú debatu, ktorá by mohla mať negatívny vplyv na tvorbu zdravých hospodárskych politík.